Poloha a prírodné podmienky
      Obec Hronský Beňadik leží medzi južnými výbežkami Pohronského Inovca a Štiavnických vrchov, v údolí rieky Hron. Je to dávna križovatka ciest z juhu a zo západu, spájajúca Pohronie s Ponitrím. Ide o priestor stredného Pohronia severne od Slovenskej brány, oddeľujúci teplú úrodnú pôdu a vynohrady od kopcovitého terénu s bohatými náleziskami rúd, najmä drahých kovov. Táto ťažisková geografická poloha určovala významné postavenie obce už v dávnej histórii. 
      Chotár Hronského Beňadika leží v nadmorskej výške 175-430 m medzi južnými výbežkami Pohronského Inovca a Štiavnických vrchov v doline rieky Hron. Prevažne oblesnený rovinný až pahorkatinný povrch chotára tvoria pyroklasitiká andezitov a pyroxenické andezity prikryté štvrtohornými náplavami. Prevládajú lužné a hnedé lesné pôdy. V severnej časti je chotár zalesnený listnatým lesom. Boli tu jedny z najstarších známych rybníkov z 12. - 14. stor. Svahy kopca  Klíč sú známe ako jedno z najsevernejšie sa vyskytujúcich nálezísk teplo a suchomilných porastov.

História obce
      Chotár obce bol osídlený už v praveku, čo svedčí o jeho výhodnej polohe. Prvé známe osídlanie sa kladie do obdobia neolitu, ďalej je to opevnené sídlisko z doby halštattskej, veľkomoravskej a slovanské pohrebisko z 11.-12. stor.
      Prvá písomná zmienka z r. 1075 sa vzťahuje len na tunajšie opátstvo zasvätené sv. Beňadikovi, ale na jeho mieste sa predpokladá staršie opevnené slovanské sídlisko. Samotná obec sa prvýkrát spomína r. 1209 v pápežskej listine potvrdzujúce majetky opátstva ako "ecclesia S. Egidii propemon.,... vila Peteň", teda obec Peteň (Petend) s kostolom sv Egídia pod Kláštorom. Osada patrila samozrejme k majetku benediktínskeho opátstva počas celého feudalizmu. Ale osada pravdepodobne vznikla už po založení tunajšieho kláštora. Je zaujímavé, že obec bola založená na nevhodnom mieste pre osídlenie. Bažinaté údolie Hrona jednej a prudké svahy kopcov na druhej strane nedávali možnosť pre širšiš súvislé osídlenie, ale ani pre rozvoj poľnohospodárstva. Tento prestor bol osídlaný ist preto, že kláštor potreboval služobnícke obyvateľstvo vo svojej blízkosti. Pri Hrone ležala osada Rybáre r 1209 spomína ako villa Pistacorum, ktorá ležala priamo pod kláštorom. R. 1309 rechtor tunajšieho parochiálneho kostola viedol súdny spor s vozokanským rechtorom kvôli otázke prináležania obce Nemčiňany. R. 1310 Vrach, súrodenec Pavla Petintiho odkázal opátstvu majetok v Tlmačoch. R. 1332 sa majetok tunajšieho farára odhadoval na 3 1 marky a ten platil pápežský desiatok 30 1 groša. Obec už od r. 1366 začala užívať aj meno Svätý Beňadik, ale aj meno Petend sa užívalo do r. 1423. Dedina Rybáre v priebehu 15. stor. splynula s obcou Svätý Beňadik. Neskôr sa z obce stáva zemepanské mestečko (ako oppidum sa uvádza r. 1407) ako centrum panstva s trhovými výsadami z r. 1347. Obyvatelia mestečka sa zaoberali najmä roľníctvom, pestovaním vína, ovocinárstvom a bežnými remeslami. Už r. 1406 sa tu spomína ováč Juraj a r. 1410 mlynár Peter. Dokonca obyvatelia pestečka sa snažili získať práva slobodného mesta, čo sa im nikdy nepodarilo. Rozvoj osídlenia pribrzdili turecké vojny. Okolo r. 1530 získala majetky opátstva ostrihomská kapitula (r. 1565 sa táva definitívnym majiteľom tunajšieho opátstva). R. 1535 tu bolo 6 port. R. 1564 Turci vyplienili okolie Hronského Beňadika a preto bol kláštor prestavaní na mocnú pevnosť, ale mestečku to nebolo nič platné. V zozname port z r. 1564 (Processus nobilis Petri Taynay) v mestečku Zent - Benedek (oppidum) bolo spísaných 9 1 porty. R. 1586 Turci tu rabovali znovu, ale najstrašnejší nájazd podnikli r. 1599, keď Hronský Beňadik úplne vypálili a spustošili. Opáststvo obec dosídlilo a r. 1601 tu bolo 91 domov, kúria rodiny Zudarovcov, zemepanská krčma a majer, škola, mlyn, kaštieľ a dom Horvayovcov. R. 1623 tu táborili vojská Gabriela Bethlena, r. 1664 sídlil v kláštornej pevnosti chýrny generál de Souches pri bitke o Levice, jeho vojaci iste znepokojovali tunajšie obyvateľstvo. Mestečko ale nikdy nebolo poplatené Turkom tak ako okolité obce, no muselo vydržať vojenskú posádku proti Turkom. R. 1679 odtiaľ tiahol do boja proti povstalcom cisársky generál Leslie a r. 1703 tu mali základňu cisárski velitelia Schlick a Forgách počas ťaženia proti Rákocziho povstaleckému vojsku. Tieto iste nie najšťastnejšie udalosti ešte zhoršila morová nákaza r. 1714, ktorá značne zdecimovala tunajšie obyvateľstvo. Ale mestečko bolo vždy schopné sa z týchto otrasov pozviechať, čo svedčí o húževnatosti tunajšieho obyvateľstva.
     V 18. stor. sa obec znovu zmohla, ľažila z ovocinárstva, vinohradníctva a remesiel, z výročných trhov a výročných jarmokov (jarmočné právo obec získala r. 1680). Blízke banícke mestá zabezpečovali výhodné odbytište na víno a tak niet divu, že tunajšie vinice zaberali tretinu chotára obce a boli hodnotené ako vinice 1. a 2. kvalitatívnej triedy. R. 1715 tu žilo 93 daňovníkov, boli tu vinice a 15 remeselníkov (kožušníci, ševci, mäsiari, debnár, murár, tkáč). V tomto storočí sa počet remeselníkov pohyboval okolo 30, najmenej r. 1778 - 12 a najviac r. 1800 - 62. Z remesiel prevažovalo súkenníctvo, čižmárstvo, krajčírstvo a murástvo. Vlastné cechy su mali od r. 1659 ševci (štatút dostali od ostrihomského arcibiskupstva), o r. 1693 čižmári (štatút od čižmárov z Novej Bane), od r. 1718 krajčíri (spoločný cech so zlatomoraveckými krajčírmi, štatút od kráľa Karola VI.). V 18. storočí sa trhové práva značne rozšírili, okrem týždenného trhu mohli usporiadať aj štyri jarmoky. Tunajší týždenný trh bol v Tekovskej župe jedným z najnavštevovanejších. Hlavným trhovím artiklom bolo obdobie, víno a remeselné výrobky. Obyvatelia mestečka platili cirkevný desiatok a gazdovali vo vlastnej réžii na 2/3 chotára obce. Podľa niektorých prameňov neplatili nijaký cenzus. R. 1737 zakázala mestská rada Novej Bane predávať mlynské kamene aj do Hronského Beňadika odkiaľ sa potom predávali so značným ziskom, na druhej strane tunajší prefekt zakázal predávať novobanským remeselníkom v Hronskom Beňadiku. Ostrihomská kapitula ako zemepán hospodárila na tretine chotára, na čo si tu držala želiarov. Kapitule podliehal aj hajdúch, mlynár, strážnik, zamestnanci jatky, výčapu vína a ďalší služobníci. R. 1828 tu bolo 119 domov a 1115 obyvateľov. Ani v 19. stor. sa život v obci príliš nezmenil, ostrihomská kapitula aj naďalej bola vlastníkom tunajších majetkov. Úpadok zaznamenalo vinohradníctvo, r. 1878 značnú časť vinohradov zničila filoxéra. Postupný úpadok zaznamenala obec ako trhovisko a stala sa obyčajnou roľníckou obcou. Zapríčinilo to spriemyselnenie Pohronia. Postupne tu bola zriadená pošta, telegraf a poštová sporiteľňa. Neskôr tu bola baňa na kamenné uhlie, ktorá ale na začiatku 20. storočia bola už nefunkčná. Vybudovanie železničnej trate Hronská Dúbrava- Levice, ktorej jedinou zo zástaviek sa stal Hronský Beňadik, predsa len zaručovalo ďalší rozvoj obce. Možnosti istého zárobku zaručovali tunajšie kameňolomy a likérka. I. svetová vojna (1914-1918) pribrzdila aj tak pomalý rozvoj obce a na jej bojiskách padlo 37 tunajších občanov. Po r. 1918 sa stal Svätý Beˇadik súčasťou novozaloženej I. ČSR. Zamestnanie obyvateľstva sa nezmenilo, zaoberali sa poľnohospodárstvom, rozšírené bolo ovocinárstvo a vzmáhalo sa vinohradníctvo. R. 1923 tu bol štrajk stavebných robotníkov. Nepatrný počet občanov pracovalo v miestnom kameňolome firmy Legion a na píle. Na konci obce pracoval valcový mlyn. Ale aj tak tu bola značná nezamestnanosť. Obec napriek nepriaznivým okolnostiam sa rozširovala pozdĺž cesty na Zvolen prirodzeným nárastom obyvateľstva. Počas SNP sa obyvatelia Hronského Beňadiku zapojili do protifašistického odboja. Pri prechode Nitrianskej partizánskej brigády k Sovietskej armáde do Tekovskej Breznice sa v rozvodnenom Hrone utopilo niekoľko bulharských študentov-partizánov, Slovákov a Rumunov. Po r. 1945 sa čiastočne začala meniť tvár temer výlučne poľnohospodárskej dediny. V r. 1958 bolo založené tunajšie JRD, ktoré mimo obce postavilo neskôr stredisko a dve farmy (hydinársku a dobytkársku). Obyvatelia obce chodili pracovať do priemyselných centier v okolitých mestách. V Hronskom Beňadiku bola výroby ľahkých stavebných hmôt, hromozvodov a vinárske závody.
Po r. 1966 sa začalo s budovaním novej infraštrukúry obce, na námestí vyrástla budova nákupného strediska s reštauráciou, nového zdravotného strediska a pošty. V rámci IBV bolo postavených veľa nových rodinných domov, dokonca vznikli nové ulice, staré domy boli zasa prestavané. Boli spevnené cesty a zlepšilo sa spojenie obce s okolím. Zelpšila sa úroveň služieb obyvateľom. Ale november 1989 túto situáciu rapídne zmenil. Napriek akútnemu nedostatku financií (hlavne v súčastnosti) boli založené viaceré súkromné podniky, obchody, do r. 1995 bola dokončená budova obecného úradu a aj v súčastnosti sa hľadajú nové možnosti prosperity obce. 

Pamiatky
Najvzácnejšou pamiatkou obce je nepochybne benediktínsky kláštor.

Kostol sv. Egídia opáta
     Katolícky kostol, postavený pravdepodobne r. 1674 spolu s budovou fary a školy na mieste pôvodného, v r. 1599 zničeného kostola. Obnovený v rokoch 1724-1742. Jednoloďová stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. 
      Hlavný oltár sv. Egídia je barokový z polovice 18. storočia, polychromovaná drevorezba. Stĺpová oltárna architektúra, v strede je obraz Smrti sv. Egídia, po stranách sú sochy sv. Jána Krstiteľa, Evanjelistu, Barbory, a Kataríny. V nástavci je obraz sv. Egídia, po stranách sochy anjelov a putt. Na antependiu reliéf Piety. Bočný oltár sv. Jozefa z roku 1700, stĺpová architektúra, v strede oltárny obraz Smrti sv. Jozefa, po stranách sochy sv. Anny a Joachyma. Na vrchole skupina sv. Rodiny. Oltár sa nachádza na ľavej strane triumfálneho oblúka. Bočný oltár Sedembolestnej Panny Márie, barokový z roku 1737. V strede obraz Sedembolestnej Panny Márie, po stranách sochy sv. Petra a Pavla, v nástavci obraz sv. Alojza, po stranách sochy sv. Alžbety a Barbory. Oltár sa nachádza na severnej strane lode. 
      Pozoruhodnými sú aj bočný oltár sv. Barbory, barokový z prvej polovice 18. storočia, závesný obraz sv. Urbana z prelomu 18. a 19. storočia, plastika sv. Michala, neskorobaroková z konca 18. storočia, baroková kazateľnica a ďalšie pamiatky.

Morová kaplnka sv. Krvi
      Baroková kaplnka, postavená medzi Beňadikom a Psiarami na kopci. Postavená bola v roku 1713 na pamäť zúriacej morovej epidémie v rokoch 1709-1712. Centrálna stavba na oktogonálnom pôdoryse, zaklenutá kupolou. Pred vstupom stĺpový portikus s tympanónom. Hlavný oltár so stĺpovou archtektúrou nesie ústredný obraz Ukrižovanie od K. Jakobeyho z roku 1876. 

Kalvária
      Neskorobarokové súsošie, voľná skupina Krista na kríži s trúchliacou sv. Máriou Magdalénou a postrannými sochami P.Márie a sv. Jána ev. na samostatných barokových podstavcoch. Podstavec kríža má na čelnej strane reliéf - kladenie Krista do hrobu. Súsošie sa nachádza na svahu pod kláštorom.

Ďalšie kultúrne pamiatky:
- neskorobarokové súsošie sv. Jána Nepomuckého
- polychrómová socha sv. Jána Nepomuckého r. 1874
- socha Madony, sv. Anny, sv. Beňadika z r. 1880 a socha sv. Urbana
- pamätník obetiam I. svetovej vojny 
- pamätník padlých Bulharov v SNP